petrapupalova

Bežná otázka, ktorú si my, mladí ľudia, kladieme v hlave, keď už máme plné zuby brigád tu doma. Naše srdce túži po nových zážitkoch, skúsenostiach, slobode, mori… Stráviť celé leto pri mori a ešte si aj zarobiť. Jednoducho sen, ktorý si môže splniť každý, kto má aspoň trošku odvahy. Samozrejme, nepýtam sa, či by sme mali ísť robiť do zahraničia alebo nie. Na to je moja odpoveď jednoznačná – áno! Dilema prichádza s otázkou – cez agentúru alebo na vlastnú päsť? U mňa bola táto voľba hneď jasná. A či to ľutujem?

Presne takto pred rokom som si hovorila, že o mesiac idem na Maltu a myslela som si, že už mám všetko vybavené. Teda takmer všetko… K tomu sa ešte dostanem. Aj ja som už chcela konečne vycestovať „von“ a vyskúšať si život vo svete na vlastnej koži. No bola som na to sama, tak som si povedala, že skúsim šťastie a zaregistrovala som sa na webovej stránke jednej agentúry, ktorá sprostredkúva prácu aj v zahraničí. Vybrala som si ju, pretože je jednou z najznámejších na Slovensku. V mailoch mi chodili ponuky prác a nakoniec som sa odhodlala ísť na jeden pohovor do Bratislavy. Páčilo sa mi, že sme ho mali priamo so zamestnávateľom z Malty.

Náklady na Malte.

V deň pohovoru som bola veľmi chorá a premýšľala som, či tam vôbec pôjdem. Ale nedalo mi to. Pán z agentúry nás pekne privítal a nasledovala prezentácia zamestnávateľov. Všetko vyzeralo skvelo až na jeden „malý“ háčik – ubytovanie nebolo zabezpečené. Potom to začalo mať ešte viac malých háčikov – zamestnávateľ hradil len jednosmernú letenku na Maltu, sami sme si mali zabezpečiť transfer z letiska a tiež stravu mimo pracovnej doby. K tomu všetkému sme ešte museli uhradiť agentúre 240 €. A za čo vlastne? Aha… Za sprostredkovanie práce. (Teraz sa na tom smejem, ale vtedy som naozaj nevedela, že všetko si budem vybavovať sama.) Vôbec sa mi to nepozdávalo a najviac ma hnevalo  ubytovanie.  Na konci pohovoru nás pán z agentúry uistil, že nájsť ubytovanie na Malte nie je ťažké, že nám s tým pomôžu. Jedna milá baba z Martina mi dala na seba kontakt, že ak ma zoberú, mám sa jej ozvať a spolu potom nejako vyriešime bývanie. V duchu som však bola rozhodnutá, že nejdem.

Z agentúry sa mali ozvať do dvoch týždňov, či majú zamestnávatelia záujem uzavrieť s nami pracovnú zmluvu. Ozvali sa po viac ako mesiaci. Možno práve preto som aj zabudla na pochybnosti, ktoré som mala a pozitívna správa v maile ma potešila. Dali mi len tri dni na rozhodnutie a na „nahrabanie“ 240 € pre agentúru. Julka (baba z Martina) sa mi ozvala, že zobrali ju a aj jej kamarátku s kamarátom. Šťastie. Veď hľadať byt pre štyroch bude hračka.

Ďalší postup.

V maile mi potom prišli ďalšie inštrukcie – prvé dve neboli problém. Až tretia bola najtvrdší oriešok. Ubytovanie sme začali riešiť už v apríli (2 mesiace pred odletom), aby sme neostali na ulici. Bolo to ako na horskej dráhe. Miliónkrát sme už mali niečo vybavené, a potom sa vždy niečo pokazilo. Najväčší problém bol, že sme nevedeli ísť na prehliadku osobne, podpísať zmluvu a posielať depozit vopred, bol tiež risk. Naši dvaja spolubývajúci ale leteli o 10 dní skôr, tak sme sa dohodli, že prvú noc budú spať v hoteli a potom prejdú všetky ponuky osobne.

A stalo sa to najhoršie. Prileteli na Maltu a nemali kde bývať. A neboli sami. V lietadle stretli ďalšiu Slovenku, ktorá dokonca letela sama a nemala vôbec kde bývať! Tak jej navrhli, že môže hľadať bývanie s nami. Zatiaľ bývali v hoteloch a míňali neskutočné peniaze. Začali chodiť do práce a po práci riešili len to, kde budú spať. Doslovne bývali na ulici. Raz dokonca prespali na byte u nejakých Čechov a majitelia na to prišli, takže museli platiť pokutu. My s Julkou sme doma písali agentúre, či pre nás niečo nemá. Nemala. Napísali, že ubytovanie je naša starosť a mali sme si to vybavovať skôr. To akože fakt?… Po veľkej snahe sme potom opäť našli byt, no dva dni pred našim odletom nám volal realiťák, že je v katastrofálnom stave a nemôžeme tam ísť bývať.

Moji spolubývajúci ostali na ulici.

Už som si myslela, že ani neodletím. V poslednej chvíli sa nám realiťák ozval, že vybavil ďalší byt, ale iba pre štyroch. Nemali sme na výber, museli sme klamať, že budeme len štyria i keď sme boli piati. Do bytu sa dalo nasťahovať až vo štvrtok a my s Julkou sme leteli už v stredu napoludnie. Ďen pred odletom som ešte nemala kde bývať. Bol to hrozný pocit. A neviem si predstaviť pocity mojich spolubývajúcich, ktorí už 8 dní nemali ubytovanie.

Na letisku sme sa spoznali s ďalšou Slovenkou Maťkou, ktorá letela s nami na Maltu z Viedne. Išla tam už po druhý raz a s ďalšími Slovákmi tam už mali byt. Mohli sme teda jednu noc ostať u nich. Šťastie. Spolu sme si vybavili transfer z letiska – bol to Slovák žijúci na Malte. Opäť šťastie. Nezobral od nás veľa peňazí a dal nám aj mnoho rád. Na ďalší deň sme sa už mohli konečne nasťahovať do nášho bytu. Mňa však majiteľ nemohol vidieť, pretože moje meno nebolo na zmluve. Nemala som na výber, ak som chcela mať strechu nad hlavou. Byt bol naozaj fajn a aj majitelia boli milí. Vrátili nám aj depozit, aj keď si mysleli, že tam budeme minimálne pol roka (ďalšia podmienka bytu, o ktorej sme museli klamať) a nezistili ani to, že som tam navyše. Veľké šťastie.

Na Facebooku sa veľa ľudí sťažovalo na zlé skúsenosti s posielaním depozitu vopred. Tu dotyčná píše, že prišla až o 700 €.

Naozaj teraz môžem napísať, že sa mohli stať aj oveľa horšie veci. Najprv to vyzeralo, že sme prežili peklo. Myslela som si, že toto všetko sa mohlo stať len nám, ale v práci som sa stretla s mnohými Slovákmi, ktorí išli pracovať cez túto agentúru a potom nemali kde bývať, alebo mali problém s bývaním. Buď platili nehorázne peniaze, alebo im zobrali doklady, nechceli im vrátiť depozit alebo mali zlých spolubývajúcich. No a potom tu boli aj takí, ktorí prišli na blind. Tiež väčšinou riešili bývanie. Aj Maťka, u ktorej sme prenocovali, mi hovorila, že sa o mesiac musia presťahovať z bytu preč a hľadať si opäť niečo nové. V skratke môžem povedať, že nájsť si prácu na Malte nebolo až také ťažké ako ubytovanie. A to nás na začiatku uisťovali, že to nie je problém. Ak Vám to niekto bude tvrdiť, tak buď tam ešte nebol, alebo mal obrovské šťastie.

Teraz, keď si prečítam recenzie na moju konkrétnu agentúru, väčšinou sa dočítam, že majú veľmi drahé služby a v podstate nevybavia nič, čo by sme si nevedeli aj my sami. S tým môžem len súhlasiť – všetko som si vybavila sama. A že by im nejako trhalo žily, že nemám kde bývať, ani to nemôžem povedať. Mnohí sa ma pýtali, prečo som urobila takúto hlúposť, že som išla pracovať cez agentúru. Na druhej strane si neviem predstaviť, čo by som tam robila bez ubytovania a ešte k tomu aj bez práce. Asi to takto malo byť. Teraz by som ale túto alternatívu určite nezvolila. Zvládla by som to všetko aj bez „pomoci“ agentúry a aj so štipkou šťastia, ktoré som vtedy mala. A čo vy?